História centra

Pár rokov po zriadení Bratislavskej arcidiecézy sa objavila otázka centra pre mladých.
Hľadali sa priestory pre kanceláriu Komisie pre mládež, na porady, ale hlavne na „víkendovky“ Bratis­lavskej animátorskej školy (BAŠky). Postupne sa prehodnotilo viacero variantov: centrum v meste, mimo mesta, na okraji Bratislavy. Mladí sa v tom čase intenzívne modlili za nejaký dom – a odpoveď prišla. Dosť nečakaná – namiesto odľahlého centra dostala Komisia pre mládež Bratislavskej arcidiecézy k dispozícii starobylý dom priamo v tieni katedrály na Kapitulskej ulici.
„Pamätám sa živo na ten deň, keď sme prišli pred Emericum. Bola to červená ošarpaná budova s posprejovanou bránou. Kňaz, ktorý bol vtedy zodpovedný za pastoráciu mládeže v diecéze, nám povedal, že to bude diecézne centrum pre mládež,“ spomína na prvý príchod do centra Peter Búran. „Keď sme otvorili dvere do Emerica, neviem či boli vyplašené viac tie holé múry alebo ja. Bolo tu veľmi veľa vecí a vedela som, že si to bude vyžadovať veľa práce,“ pridáva sa v spomienkach Veronika Prágerová. V nasledujúcich dvoch rokoch si mladí svojpomocne opravili to, čo podmienky dovoľovali.
Popri stavebných prácach sa prie­s­­tory centra začali napĺňať mládež­níckymi akciami rozličného druhu. Múry, ktoré pred stáročiami hostili tiež mládežnícke inštitúcie, ako napríklad Collegium Emericanum – malý seminár, neskôr gymnázium –, opäť ožili.
Hlavnými návštevníkmi boli a sú „baškári“, postupne sa však pridávali mladí z rôznych spoločenstiev – katarínske „eSká“, „míňavé“ chvály spoločenstva EbenEzer. Okrem stretiek sú tieto múry svedkami mnohých, niekedy aj kľúčových porád týkajúcich sa pastorácie mladých. V posledných rokoch centrum týždenne navštívi približne 120 mladých.